Muzikál Fantom opery: Dávka hudby noci z Londýna

Muzikál Fantóm opery Andrewa Lloyda Webbera (hudba), Richarda Stilgoa (libreto) a Charlesa Harta (texty piesní) (v jednotlivých zložkách sa títo páni dopĺňali - pozn. red.), ktorý prvýkrát uzrel svetlo sveta (alebo skôr divadelných reflektorov) 12. októbra 1986 v Her Majesty's Theatre v Londýne, je bezpochyby dielom, s ktorým sa stretol snáď každý muzikálový fanúšik. Nesmrteľná muzikálová legenda dobýja scény divadiel po celom svete už takmer 35 rokov a svojej produkcie sa s úspechom dočkal aj v Českej republike. V rámci nášho "Londýnskeho špeciálu" sa však táto recenzia bude týkať dvoch predstavení v rokoch 2017 a 2018, ktoré som mala možnosť vidieť v "rodisku" muzikálovej verzie tohto diela - Her Majesty's Theatre.

Príbeh z pera francúzskeho autora Gastona Lerouxa Le Fantôme de l'Opéra, zasadený do 19. storočia, ktorý sa pre Andrewa Lloyda Webbera stal inšpiráciou, snáď netreba bližšie predstavovať. Christine Daaé, mladá švédska sopranistka po tragickej smrti otca začuje hlas "Anjela hudby", ktorý jej dáva hodiny spevu. Znetvorený hudobný skladateľ, ktorý sa skrýva za hlasom, je však postupne mladou speváčkou viac a viac posadnutý, čo ma nebezpečný dopad na celý život v divadle Opera Populaire.

---

Vo svojom hodnotení začnem scénou - tá londýnska je skutočne prepracovaná do najmenšieho detailu. Je vidieť, že celé divadlo predstavením žije a dýcha už tri desaťročia a je mu vo všetkých aspektoch prispôsobené. Jej autor Jonathan Allen si vybral niekoľko autentických detailov ze skutočného parížskeho divadla Palais Garnier, ktoré abstraktne dotvoril, aby mohli fungovať v každom momente príbehu. Zaujímavé je schodisko, ktoré je ústrednou súčasťou scény maškarného plesu - ide o najväčšiu súčasť kulís a pozorný divák si môže všimnúť, že medzi hercami sa na ňom nachádzajú aj plastové bábky. Ich cieľom je na jednej strane "zahustiť" dav, no ich hlavná funkcia je bezpečnostná - pôsobia ako akési "živé zábradlie". Oproti pražskej produkcii je scéna oveľa menšia, čo však v žiadnom prípade neuberá na kvalite predstavenia - pôsobí veľmi kompaktne a každá je časť je funkčne využitá. Jej najdôležitejšou súčasťou je však nepochybne ikonický luster. Na druhom predstavení, ktoré som videla, som sedela priamo pod ním a musím povedať, že keď letel dolu, nebolo mi všetko jedno .

Pri hodnotení jednotlivých predstaviteľov pôjde o menšie porovnanie obsadení dvoch sezón. Na prvom predstavení v roku 2017 som mala možnosť vidieť ako Fantóma Scotta Daviesa, ktorý je dlhoročným "členom tímu" a doslova "vyslúžilý Fantóm", ktorý sa doposiaľ skryl za masku znetvoreného génia vyše 2000 krát. Jeho skúsenosť je cítiť z každého pohybu - Fantóm v podaní Scotta Daviesa je distingvovaný umelec, ktorý však ľahko podlieha impulzívnemu hnevu, keď zisťuje, že sa veci nedejú podľa jeho predstáv a plánov. Hoci jeho hlas je pomerne hlbší, nemá problém si poradiť so žiadnou z piesní. Hoci šlo o dávnejšie predstavenie, herca je možné v tejto roli stále vidieť, ide však o tzv. "stand-by" herca ktorý v prípade indispozície hlavného predstaviteľa zaskočí ako náhradník (čo bol aj môj prípad).

Druhý z Fantómov, ktorého som v Londýne videla (tentoraz o rok neskôr), bol Ben Lewis. Tento herec ma zaujal už v predstavení Love Never Dies - pokračovaní príbehu Fantóma opery, kde v austrálskej produkcii stvárnil hlavnú rolu (muzikál je dostupný aj na DVD), preto som sa kvôli nemu vybrala do Her Majesty's Theatre po druhý raz. Fantóm Bena Lewisa je však v porovnaní s jeho kolegom skôr zlomený človek, ktorý sa uchyľuje k násiliu, pretože v ňom vidí jediný spôsob, ako sa ubrániť proti okoliu a zároveň dosiahnuť svoje. V jeho hlase, podobne ako u Scotta Daviesa, cítiť opernú prípravu, čo sa podľa môjho názoru k Fantómovi hodí.

V roli Christine sa v prvom zhliadnutom predstavení predstavila Harriet Jones. Drobná herečka pôsobila v šatách mladej sopranistky ako Disney princezná - a myslím tým princeznú Meridu z rozprávky Neskrotná alebo princeznú Annu z rozprávky Ľadové kráľovstvo (na ktorú sa vlastne naozaj celkom podobá ). Jej Christine je spočiatku nesmelé mladé dievča, no v záverečnej scéne "Final Lair" je vidieť, že je na Fantóma naozaj nahnevaná, no zároveň chápe jeho motív konania a je jej ho ľúto. Jej soprán je veľmi jemný, no s neľahkými partmi role Christine si poradila s úplnou ľahkosťou.

V druhom predstavení, ktoré som mala možnosť vidieť, ako Christine Daaé vystúpila Kelly Mathieson. Vekovo je tejto roli asi najbližšie z herečiek, ktoré som mala možnosť vidieť. Prináša do nej novú mladistvosť, no napriek mladému veku má veľmi vyspelý herecký i hlasový prejav. Podobne ako u Scotta Daviesa, aj Kelly je možné v roli Christine Daaé ešte stále vidieť, s výnimkou pondelkov a piatkov.

Ako detská láska Christine a Fantómov protivník sa v roku 2017 predstavil Nadim Naaman, u ktorého taktiež možno povedať, že ide o "zaslúžilého Raoula". S menšími prestávkami totiž túto rolu hral v Her Majesty's Theatre vyše 9 rokov a ako jediný na svete hral na všetkých pozíciách - od understudy po tzv. principal - teda hlavného predstaviteľa. Je vidieť, že rolu mladého vikomta má naozaj premyslenú a že ňou doslova žije. Jeho Raoul je nie je "zazobaný spratek", za akého ho väčšina ľudí má, ale na Christine mu záleží a snaží sa urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby ju ochránil. Má tiež veľmi zaujímavú farbu hlasu.

V roku 2018 bol Raoulom Jeremy Taylor. Po hereckej stránke však jeho vikomt skôr pripomínal Fiyera z muzikálu Wicked, čo nie je úplne vhodné, a bohužiaľ musím povedať, že ma v tejto roli veľmi nezaujal. Po hlasovej stránke sa však na rolu hodil.

Na záver musím spomenúť ešte Carlottu Guidicelli a Piangiho - v prvom prípade som ako Carlottu mala možnosť vidieť Charlotte Vaughan, na ktorú som sa naozaj tešila, pretože šlo o understudy herečku, ktorá sa k tejto roli nedostala príliš často. Jej Carlotta bola veľmi vtipná a hoci je to v podstate antihrdinka, u tejto herečky my začala byť sympatická. Ako Piangi sa s ňou predstavil Paul Ettore Tabone, ktorý taktiež hral v austrálskej produkcii Love Never Dies ako Squelch. V jeho herectve sa prejavil jeho taliansky temperament. Je skutočný to komediant a dokáže si celú scénu "ukradnúť" pre seba (a ak by ste ho chceli v tejto roli vidieť, ešte stále je tu možnosť).

V druhom prípade bola Carlottou Lara Martins - herečka, ktorá v tejto roli hrala najdlhšie na West Ende. Carlotta v jej podaní je skutočne panovačná prima donna a vo "svojej" opere si vie urobiť poriadok a postaviť všetkých do pozoru a hoci ide o pomerne drobnú herečku, v momente, keď začala spievať, divadlo sa otriaslo v základoch. Spolu s ňou sa tentoraz predstavil understudy Piangi - Matt Bateman. Na rozdiel od svojho kolegu sa skôr orientoval na to, že je pravou rukou Carlotty, hoci ani jemu nechýbal humor - najmä v úvodnej scéne na skúške Hannibala v "odvrávaní" dokonca dosť improvizoval.

Hoci je Fantóm opery druhým najdlhšie hraným muzikálom na svete, vôbec sa nedá povedať, že by bol ohraný. Naopak, z roka na rok je jeho londýnska produkcia lepšia a pre jeho fanúšikov je návšteva Her Majesty's Theatre nezabudnuteľným zážitkom.